Goni Pony: Ako som na skladačke zdolal Vršič (a sám seba)

Goni Pony: Ako som na skladačke zdolal Vršič (a sám seba) 🚵‍♂️🥵

Pamätáte si ten pocit, keď ste ako dieťa dostali svoj prvý bicykel? Tá radosť, sloboda, vietor vo vlasoch... 🌬️ A teraz si predstavte, že na niečom podobnom, možno trochu viac vŕzgajúcom, sa pokúšate zdolať najikonickejší a najvyšší cestný priesmyk v Slovinsku, Vršič. Vitajte vo svete Goni Pony – pretekov, kde sa recesia stretáva s extrémnou vytrvalosťou na ceste z Kranjskej Gory (cca 810 m n. m.) na vrchol priesmyku Vršič (1611 m n. m.). A áno, absolvoval som to. ✅

Prečo, preboha, prečo? 🤔

Táto otázka mi vírila hlavou mnohokrát. Pred samotnými pretekmi, počas nich, a dokonca aj teraz, keď o tom píšem. Odpoveď nie je jednoduchá. Možno to bola túžba po niečom netradičnom, možno snaha prekonať samého seba a zdolať to neuveriteľné prevýšenie takmer 800 metrov na približne 11,5 kilometroch ⛰️, alebo len čistá zvedavosť, či  to vôbec dokážem zvládnuť na takom bicykli. Keď som prvýkrát počul o Goni Pony – pretekoch, kde dospelí muži a ženy šliapu do strmého kopca na priesmyk Vršič na 20-palcových skladacích bicykloch bez prevodov – pomyslel som si, že tí ľudia musia byť blázni. 🤪 A o pár rokov neskôr som stál na štartovej čiare v Kranjskej Gore. Irónia osudu.

Príprava? Skôr improvizácia 🤷‍♂️

Trénovať na Goni Pony je kapitola sama o sebe. Kde zoženiete skladačku na pravidelné tréningy, ktorá by zároveň pripomínala legendárne Pony? A ako na nej vyzeráte, keď sa snažíte simulovať stúpanie na Vršič na kopčeku za dedinou? Moja "príprava" spočívala skôr v udržiavaní všeobecnej kondície 💪, psychickom nastavovaní sa na bolesť 😬 a v zúfalých pokusoch nájsť akú-takú jazdeckú pozíciu na tom malom bielom čude, aby mi po pár kilometroch neodpadli kolená. Zohnal som si skladací model, v elegantnej bielej farbe – bol to originál Pony, ktorý som našiel cez internet na bazári, doviezol zo Slovinska a trochu som ho musel opraviť. 🛠️ Susedia si asi mysleli, že prechádzam krízou stredného veku trochu netradičným spôsobom. 😂

Deň D 7.6.2025: Pot, slzy a smiech cez slzy na ceste na Vršič 💧😢😂

Atmosféra na štarte v Kranjskej Gore bola elektrizujúca. Stovky podobne "postihnutých" jedincov, všetci s úsmevom na tvári 😊, niektorí aj v retro dresoch, no s iskričkou obavy v očiach 👀 pred tými serpentínami a stúpaním, ktoré ich čakalo.Na štarte som stál vedľa takých borcov ako Luka Kovačič ( 4x víťaz) a Domen Prevc. Odštartovali sme. Hneď po štarte nastala v obrovskom pelotóne 1660 účastníkov poriadna trma-vrma. V tom chaose som sa z každej strany s niekým štuchol, drgol a mal som čo robiť, aby som nespadol. Keď sa to trochu upokojilo, prvé metre boli fajn, dokonca zábavné. Potom prišlo stúpanie. A ďalšie. A ďalšie. Legendárne "ruské" zákruty dláždené kockami dávali zabrať nielen nohám, ale aj morálke. 😬

Predstavte si, že šliapete do pedálov ako o život, no bicykel sa pohybuje slimačím tempom. 🐌 Každý meter z tých takmer 800 výškových je vykúpený litrami potu. Stehná pália 🔥, chrbát bolí z neprirodzenej polohy a jediné, čo vás drží pri živote, je podpora ostatných "bláznov" a neuveriteľné povzbudzovanie divákov – a že ich tam bolo! Odhadom hádam aj 20 000 po celej dĺžke trate. Boli momenty, kedy som si hovoril, že to vzdám. Že toto nemám šancu dokončiť. 🙅‍♂️ Ale potom som videl ďalších bojovníkov, počul som skandovanie a nejako som sa prinútil pokračovať.

Humorné situácie? Tiež nechýbali. Pohľad na dospelého chlapa, ako sa trápi na miniatúrnej skladačke pri stúpaní na Vršič, je sám o sebe komický. 🤣 A keď sa k tomu pridajú kŕče v najnevhodnejších chvíľach alebo snaha napiť sa z fľaše bez toho, aby ste spadli, o zábavu je postarané. Aspoň pre okoloidúcich.

Cieľová páska na Vršiči: Triumf vôle 🏁🏆

Ten pocit, keď som konečne prešiel cieľovou páskou na vrchole priesmyku Vršič, v nadmorskej výške 1611 metrov, sa nedá opísať. Zmes totálneho vyčerpania 😵, neskutočnej úľavy a obrovskej hrdosti. Zvládol som to! 🎉 Ja, moja malá biela skladačka a ten prekliaty kopec. V cieli som síce žiadnu medailu nedostal, no pocit hrdosti mal pre mňa cenu zlata. 🥇 Symbolizoval totiž prekonanie vlastných limitov, silu vôle a schopnosť dotiahnuť do konca aj tú najšialenejšiu výzvu.

Goni Pony nie sú len o fyzickom výkone. Je to o komunite, o podpore a o nezabudnuteľnej atmosfére v centre Kranjskej Gory. 🥳 Je to však hlavne o hlave. O tom, ako ďaleko ste ochotní zájsť a čo všetko dokážete vydržať. Odpoveď na otázku "prečo?" som paradoxne našiel až na druhý deň.

Stále plný emócií som si ten istý kopec vyšliapal znova, tentoraz už na horskom bicykli s prevodmi, no ani to po predchádzajúcom dni nebolo úplne zadarmo. Až vtedy som si s ľahšími nohami, no stále s únavou v tele, naplno uvedomil tú nádheru okolo – majestátne hory a dychberúce výhľady, ktoré som cez bolesť a utrpenie deň predtým vôbec nevnímal. Počas pretekov som videl len svoje riadidlá a za každou zákrutou zúfalo čakal koniec. Deň potom som videl celý ten svet, ktorý som si vybojoval.

A presne o tom to je. Niekedy musíte prejsť peklom, aby ste si dokázali naplno vychutnať pohľad z vrcholu. Hoci to bolelo, viem, že som si svoju hranicu posunul o poriadny kus ďalej. A viete čo? Táto skúsenosť ma tak pohltila, že už teraz viem naisto, že budúci rok to chcem absolvovať znovu! 😉